Klasicistický kaštieľ - Obec Dolná Krupá - oficiálna stránka obce

Prejsť na obsah

Hlavná ponuka

Klasicistický kaštieľ

Prvým z našich divov je klasicistický kaštieľ. Výstavba kaštieľa v Dolnej Krupej je spojená s rodinou Brunsvik. Pôvodne zemiansky rod sa na území dnešného Slovenska doložiteľne nachádzal v Hlohovci v 16.st., do Dolnej Krupej prichádza sobášom Michal II. Brunsvik (1671–1719) – jeho ženou sa stala Mária Terézia rod. Vitalisová. Ich syn Anton v rokoch 1749–1756 postavil prvý kaštieľ v barokovom slohu na mieste dnešného objektu podľa projektov vtedajšieho cisárskeho dvorného staviteľa a hlavného staviteľa Uhorskej kráľovskej komory Johanna Baptistu Martinelliho st. Panovníčka Mária Terézia povýšila Antona Brunsvika – zemana z Krupej, dňa 7. októbra 1775 do grófskeho stavu s právom nosiť predikát de Korompa (z Krupej). Po jeho smrti v r. 1780 sa panstva ujíma Antonov druhorodený syn Jozef Brunsvik (1750–1827). V r. 1792 oslovuje Jána Josefa Talherra, hlavného staviteľa Uhorskej kráľovskej stavebnej komory, s požiadavkou na vypracovanie plánov prestavby kaštieľa, ktorý by zodpovedal spoločenskému postaveniu majiteľa. Práce prebiehali do r. 1796. Kaštieľ bol prestavaný a rozšírený na barokovo-klasicistický objekt, zároveň boli vybudované mnohé ďalšie objekty: divadlo, domček záhradníka, oranžéria, kúpeľný domček v záhrade, altánky v parku ap.
Jozef Brunsvik už v r. 1813 oslovuje ďalšieho architekta, mladého 24-ročného Antona Pia Rigela z kolísky antiky – z Ríma, s požiadavkou na prebudovanie celého areálu v modernom – klasicistickom štýle. Práce na menších objektoch prebiehali od r. 1813-1819, zároveň sa zakladal rozsiahly, vyše 100 hektárový anglický park podľa projektov belgického záhradného architekta Henryho Nebiena. Práce na kaštieli sa uskutočnili v r. 1822-1828, kedy bol kaštieľ vystavaný do dnešnej podoby. Kaštieľ patrí medzi najkrajšie príklady vidieckej klasicistickej architektúry na Slovensku. Bol známy bohatými umeleckými zbierkami, knižnicou s tisíckami zväzkov kníh a mimoriadnou obrazovou galériou. Z ďalšej histórie spomenieme len niektoré medzníky: V roku 1813 sobášom Henriety Brunsvikovej s Hermanom Chotekom prichádzajú do Krupej Chotekovci; v roku 1937 je zbúrané divadlo; v roku 1945 po prechode frontu je kaštieľ totálne vyrabovaný; od roku 1946 je kaštieľ pridelený Povereníctvu zdravotníctva, zriaďuje sa v ňom ústav na liečenie tuberkulóznych chorôb; v roku 1946 zomiera v Dolnej Krupej posledná grófka – Mária Henrieta Choteková; v roku 1947 po pozemkovej reforme je areál kaštieľa rozparcelovaný, ostáva park s dnešnou rozlohou 17 hektárov, mnohé významné objekty boli zbúrané (napr. knižnica, hospodárske budovy ap.); od roku 1949 do roku 1969 je v kaštieli ústav pre duševne chorých pacientov; v rokoch 1969-1978 kaštieľ prestavaný pre potreby novozriadeného Domova slovenských skladateľov a nakoniec od 1.1.2003 prechádza celý kaštieľ s areálom do správy Slovenského národného múzea – Hudobného múzea.
Kašieľ i a tým aj obec Dolnú Krupú preslávili:

  • pobyty svetoznámeho hudobného skladateľa Ludwika van Beethovena v kaštieli - túto skutočnosť pripomína Pamätník L.van Beethovena so stálou expozíciou,

  • Mária Henrieta Choteková – ružová grófka (1863-1946), zakladateľka najväčšieho rozária v strednej Európe, ktoré sa preslávilo vlastnými odrodami ruží. Ružiarsku tradíciu pripomína množstvo vysadených ruží v areáli kaštieľa i v obci,

  • rodina Dopyerovcov – vynálezcov akustickej rezofonickej gitary – pochádzala z Dolnej Krupej a na ich počesť bola na budovu kaštieľa Maticou Slovenskou osadená pamätná tabuľa v r. 1993,


Z významných návštev osobností v 20. stor.:

  • Ján Pálffy – majiteľ Bojnického zámku,

  • rakúsky maliar Oskar Kokoschka,

  • nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Romain Roland zbieral v Dolnej Krupej materiál ku svojim knihám o L. van Beethovenovi,

  • významný fotograf a etnológ Karol Plicka.


Od zriadenia Domova slovenských skladateľov zavítal do kaštieľa celý rad významných hostí kultúrneho a spoločenského života z Československa i cudziny. Za všetkých menujme napr.: Eugen Suchoň, Ján Cikker, Andrej Plávka, Peter Dvorský, Miroslav Válek, Peter Michalica, Ján Čarnogurský a prezidenti SR Michal Kováč a Rudolf Schuster.

„V celom Uhorsku sa nenájde kaštieľ a park takého výnimočného vkusu a krásy. Krupá bude triumfom umení a vied, ktorý ovenčuje vznešený rod Brunsvikovcov.“
– s neskrývanou hrdosťou vyhlásil architekt - rodom Riman - Anton Pius Rigel (nar. 1789), keď bola po dvojročných intenzívnych prácach koncom roku 1822 podľa jeho plánov dokončená prestavba dolnokrupského kaštieľa.
Na tomto projekte si Rigel dával mimoriadne záležať a veľa si od neho sľuboval. Gróf Jozef Brunsvik objavil mladého architekta vo Viedni a už v roku 1813 sa predbežne dohodli na vízii prestavby kaštieľa a úpravách celého areálu. Gróf bol jeho predstavami nadšený a Rigel ich realizácii upísal niekoľko rokov svojho života.
Zo spojenia solventného mecéna a ambiciózneho architekta sa mal zrodiť architektonický skvost, ktorý, ako neskôr pochopíme, nakoniec predčil všetky očakávania. V Dolnej Krupej Anton Pius Rigel zrejme vytvoril vrcholné dielo svojej staviteľskej kariéry. V ním realizovanej podobe sa kaštieľ zachoval do dnešných dní. O výnimočnosti celého zámeru, ktorým boli investor i architekt doslova posadnutí, svedčí aj fakt, že prestavba sa týkala pomerne novej budovy, veď od dokončenia predošlej úpravy z rokov 1793 - 1798 neuplynulo ani štvrťstoročie.
Výraz nového objektu mal zodpovedať najmodernejšiemu ponímaniu architektúry svojej doby. Výsledok Riglovho úsilia stojí za to. Niektorí slovenskí i českí umenovedci považujú kaštieľ, resp. jeho detaily za vzorový príklad niektoré významné stavby z prvej polovice 19. storočia.
Dolnokrupský kaštieľ je v odborných kruhoch považovaný za najčistejšiu ukážku vidieckej profánnej klasicistickej architektúry u nás. O výnimočnosti Riglovho umeleckého počinu je presvedčená väčšina historikov umenia, niektorí ho úrovňou prirovnávajú k dielam najvýznamnejšieho klasicistického architekta tej doby v Uhorsku Michaela Pollacka.
A čomu náš kaštieľ vďačí za také uznanie? Najmä monumentálnym portikom (stĺpovým vstupom ukončeným trojuholníkovými štítmi), ktoré sú dominantami oboch priečelí - záhradného i vstupného. Pozornosť upútajú najmä ich štyri štíhle stĺpy, ktoré majú na oboch stranách odlišné hlavice. Zo strany parku je štít sochársky dotvorený a zvýraznený aj mohutným schodiskom. Portikus - staviteľský termín, ktorý si zaslúži, aby sme si ho pamätali, pretože ten na dolnokrupskom kaštieli sa stal jeho najfotogenickejším prvkom a jeho najobdivovanejšou súčasťou.
To, že na jeho realizácii si dal mimoriadne záležať aj architekt Rigel, dosvedčuje korešpondencia z rokov 1821 – 1822. Listy písal grófovi v čase jeho neprítomnosti, ktorý sa v kaštieli nezdržiaval - zväčša od októbra do mája. Poskytujú nám takmer dokonalý obraz o neľahkom zrode terajšej podoby kaštieľa. Pomôže nám ich preložené znenie, ako ho uverejnila autorka doteraz najrozsiahlejšej štúdie o architektúre kaštieľa Jana Šulcová. Vďaka nim si dokážeme sprítomniť atmosféru na stavbe spred vyše 180 rokov.
Od prvého nápadu k realizácii neuplynul dlhý čas. Skoro na jar roku 1821, hneď ako to umožnilo počasie, sa rozobrala stará strecha a nadstavilo sa nové poschodie. Pred realizáciou najdôležitejších súčastí sa pripravili makety a modely (pre hlavice stĺpov dokonca v mierke 1:1). Prvých osem hlavíc (hranatých pre pilastre v hmote kaštieľa) dokončili vo Viedni už v máji toho roku a boli odoslané v ôsmich debnách z Viedne do Bratislavy, kam prišli loďou. Dolnokrupskí furmani ich naložili do ôsmich vozov a na druhý deň boli na mieste určenia. Stalo sa tak 26. mája 1821.
V októbri 1821 bola hrubá stavba dokončená, no stále chýbalo to, čo kaštieľu malo dodať konečný a neopakovateľný vzhľad – portiky. Tieto práce sa presunuli až na druhý rok.
Rigel sa však nenudil. Okrem dokončovacích prác v interiéri ho takmer celú zimu zamestnávala myšlienka, ako dotvoriť portiky, aby dosiahol dokonalý účinok aj pomocou nich. Na vstupnom portiku dali po dohode s grófom prednosť účelnosti a rozhodli sa doň osadiť hodiny. No konečné riešenie rovnakého miesta na opačnej strane, mu nedalo spávať. Koncom decembra to prišlo – s nápadom sa ihneď podelil s grófom:„Prichádzam s krásnou a veľkolepou myšlienkou. Predkladám Vašej excelencii takýto návrh: do frontónu na záhradnej fasáde kaštieľa vložiť basreliéf predstavujúci génia slávnej rodiny Brunsvikovcov.(…) Reliéf by vyhotovil z kameňa slávny riaditeľ Akadémie pán Klieber, vrátene skice za veľmi slušných podmienok. Takáto výzdoba frontónu urobí každú stavbu vznešenejšou a zaujímavejšou. Nepochybujem, že Vaša excelencia sa pre ňu rozhodne.“
Gróf Brunsvik riešenie akceptoval, no zrejme s výhradami, pretože ešte v marci nasledujúceho roku nebolo o konečnej verzii rozhodnuté: „My architekti sme sa radili o problematike erbu. A tak po poradách som sa rozhodol pre moju pôvodnú myšlienku.“
Skoro na jar roku 1822 sa už v prácach intenzívne pokračovalo. V apríli sa začalo finišovať – konečne sa osádzali stĺpy portika. Boli to ohromné kamenné valce, a aby bolo nimi vôbec možné manipulovať, každý z ôsmich stĺpov sa skladal z troch častí, ktoré bolo potrebné osadiť na seba vo veľkej výšky. Na ne sa kládli hlavice, až nakoniec rímsy a frontóny (trojuholníkové štíty). Kusy kameňa mali ohromnú hmotnosť, preto boli práce veľmi náročné a rovnako nebezpečné. Stavba v Dolnej Krupej sa v čase rýchlo napredujúcich prác musela podobať na veľké mravenisko. V liste z 13. apríla 1822 si Rigel vydýchol: „Predsa sme dnes dokončili osádzanie kamenných stĺpov, čo nebola maličkosť, čertovská práca!!! Vztyčovať bez osobitných zariadení kamene vážiace až 6 000 libier.“ (asi 3 tony - pozn. S.P.).
Konečne bola v Klieberovom viedenskom ateliéri dokončená aj posledná verzia reliéfu, ktorý doviezli v júni a môžeme ho obdivovať dodnes. V lete 1822 boli teda oba portiky dokončené. Chvála a uznanie nedali na seba dlho čakať:„Tu v Krupej bol pán Vitsch a to, čo videl, pokladal za priekopnícke dielo.“- chválil ešte v októbri 1822 grófovi trojjediný A.P.Rigel - projektant, architekt a staviteľ v jednej osobe. Keď po rokoch úsilia uvidel výsledok svojej práce, bol si plne vedomý jeho kvalít. Keďže skromnosť nebola silnou stránkou Rigelovej osobnosti, dajme mu ešte naposledy slovo:„Už na prvý pohľad vidno jednoduchý ale nádherný účinok, ako býva u starého gréckeho štýlu. Všetko je optimálne zladené a pôsobí jedinečným dojmom.“
Aj dnes musíme uznať, že kaštieľ je najcennejšou kultúrnou pamiatkou v obci i v širšom regióne. Jeho monumentalita zvíťazila aj v osudových rokoch neodpustiteľných zásahov do areálu kaštieľa. Zapríčinili ich vyrabovanie kaštieľa v apríli 1945 a parcelácia areálu v roku 1947, po ktorých zostal objekt bez pána, opustený a prázdny. Dokonca sa uvažovalo o jeho zbúraní. Veľkoleposť tejto stavby nakoniec uznali aj novodobí ničitelia a kaštieľ zostal stáť. Iné stavebné súčasti areálu už také šťastie nemali, rúcaniu podľahli takmer všetky okolité Rigelove budovy: knižnica, múzeum, vrátnice, vstupné krídla… Dovtedy išlo o najväčší komplex klasicistických budov na našom území. Stavby rozsiahleho areálu boli postavené v štýlovej harmónii a žiadna z nich nepôsobila rušivo či cudzorodo. Kvalitu a umeleckú hodnotu kaštieľa preverili roky a 17. septembra 1963 bol oficiálne vyhlásený za kultúrnu pamiatku.
Keď už tých citátov zaznelo toľko, nakoniec si dovolím uviesť slová slávneho talianskeho renesančného architekta Palladia, ktoré ozrejmia pohnútky a inšpiráciu najcennejšieho z divov Dolnej Krupej:
„…najväčší úžitok a najkrajšie radosti prinesie každému urodzenému mužovi jeho vidiecke sídlo. Iba tam sa môže s potešením dívať ako zem zveľaďuje jeho majetky, iba tam môže chodiť na prechádzky, jazdiť na koni, len tam si môže udržať zdravé a mocné telo. Iba tam si jeho duch odpočinie od únavy mesta. Len tam môže v pokoji čítať, študovať a pozorovať prírodu.“

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky